Rozhovor s Mgr.art. Dášou Rúfusovou

 

„Miluj divadlo v sebe, nie seba v divadle“

 

 

1. Aká bola tvoja cesta k herectvu?
Narodila som sa do rodiny divadelníkov. Môj prastarý otec Matej Kováč z maminej strany bol zakladateľom divadla v Závažnej Porube. Stará mama sa vydala za Petra Rúfusa, ktorý bol režisérom v tomto divadle, stará mama šila kostýmy. Moja mama tam hrala. V Spišskej Novej Vsi v divadle sa zoznámila s mojim otcom, ktorý bol osvetľovačom a svoj prvý byt mali v hereckej šatni. Tam som sa narodila a kým mama skúšala a otec svietil, mňa kolísali gardorobierky v krajčírskej dielni. Divadlo som mala položené do kolísky. To, že moja cesta k nemu nebola ľahká, je už iný príbeh…tento prenatálny sa mi páči viac…

2. Ako by si dnes charakterizovala Dášu R ako pubišku?

Vzpurná, výbušná, tvrdohlavá…

3. Ktoré osobnosti, predstavenia, životné či umelecké situácie ťa formovali ako herečku?

Na strednej v Košiciach som bola súčasťou MDŠ (Malé divadelné štúdio, pod vedením HOP (Š.Hudák- scénograf, Š.Oľha-dramaturg, J.Pražmáry-režisér) Všetci traja boli profesionáli. Tam som sa naučila, že divadlo je vec kolektívna. Vizuálno epická. Že každý z nás je ohnivko reťaze a musíme držať spolu.
Na VŠMU ma učil režijno – hereckú tvorbu Miloš Pietor. Bola som tvrdohlavá, vzdorovitá študentka a na všetko som musela prísť s odretými kolenami. Náš vzťah z môjho pohľadu bol komplikovaný. Z pohľadu M. Pietora bol veľkorysý…teraz to viem. Keď už učím 20 rokov . Keď som začínala, nebolo jedného dňa, kedy by som necitovala pána Pietora…uvedomila som si, že sa mi všetky jeho hodiny dostali pod kožu a vlastne som ich úplne prirodzene používala, keď som pôsobila v divadle a keď som začala učiť, boli mojím vodítkom. Často mierilo moje ďakujem do hereckého neba…
DAB kde som nastúpila po škole bolo v tom čase plné výborných hercov. Nielen, že mi pomáhali a radili…často som sa chodila pozerať na skúšky aj keď som nemusela. J.Doczy, M.Kiš, Ž. Martišová, O.Hudecová. A. Gáborová, B.Slabejová , Béla Vojtek (vlastne všetci) To boli moji učitelia herectva v praxi.
Divadelné experimeny a pokus o generačné divadelné vyjadrenie som zažila v zoskupení EXEM (Stano Král, Ján Gallovič, Dušan Szabó, Dáša Rúfusová a Ľuboš Mojžiš ako scénograf). Toto divadelné štúdio vzniklo v januári roku 1989. Všetci sme boli v tom čase v DAB v Nitre. Štúdio pracovalo na základe divadelného stvárnenia najvnútornejších ľudských pocitov- emócií , a to v ich zlomových expresívnych momentoch. Odtiaľ aj názov štúdia EXEM = študio EXpresívnej EMocionality. Urobili sme dve predstavenia. Prišla Nežná revolúcia… a naše štúdio tú „nehu“ neprežilo.
Bolo tak veľa impulzov a človečiny, ktoré som zažila v spojení s divadlom.. toľkokrát som padla na kolená…divadlo je návykové…

4. Tvojou hereckou školou, tvojimi rukami prešlo už mnoho hercov, ktorí sa v súčasnosti venujú profesionálne divadlu, filmu, dabingu, alebo sú úspešní pedagógovia na rôznych typoch umeleckých škôl. Ako to vnímaš?

Ak sa vám dostane do rúk talent, máte strašnú zodpovednosť, aby ste ho nepokazili, aby ste ho nezviazali, nechali mu slobodu a osobnosť. Ak sa mi to podarilo, som rada.

5. Čo je podľa tebe najdôležitejšie pri práci stredoškolského učiteľa na konzervatóriu?

Stredoškolský učiteľ má výchovno- vzdelávaciu funkciu. To znamená, že veľa rozhovorov so žiakmi je nie len o umení ako takom a jeho funkcii v spoločnosti, ale aj o rodine, vzťahoch, viere, zodpovednosti. Nie každý chce byť hercom. Byť dobrým rodičom je viac, ako byť hercom. A byť dobrým rodičom, ktorý svoje deti vychováva ku vzťahu k umeniu a kultúre….je pekné poslanie.

6. Dlhé obdobie si spolupracovala aj s divadelným zoskupením STOPY SNOV, v ktorom pôsobia ľudia rôznych vekových skupín s mentálnym znevýhodnením. Čo ti táto spolupráca dávala a čo brala?

To bola pre mňa podstata divadla až na dreň…keď divadlo ľudí oslobodzuje, učí a robí šťastnými. Na oboch stranách. Na strane hercov s mentálnym znevýhodnením aj na strane …neviem nájsť slovo…neboli sme len tvorcovia samotného predstavenia, boli sme ich kamoši, psychológovia, učitelia, vychovávatelia. Bolo to jedno z mojich najšťastnejších období.

7. Ako by si charakterizovala tvoj terajší 4. ročník. Dá sa to?

Moje deťuše? Majú to ťažké, lebo jeden a pol roka sme boli online…Neviem, či si vie niekto predstaviť, čo to obnáša. Ale sú to bojovníci, čisté , vnímavé dušičky. Veľmi by som im priala, aby si ich „život vybral“ a mohli ísť za svojimi snami na vysoké školy…

8. Ako prebieha skúškové obdobie maturitného predstavenia v týchto náročných časoch? Na čo sa môžu diváci tešiť?

Kateřina Pokorná: Krysí dom. Je to detektívna komédia, viac nepoviem…Len že nás skúšanie tejto hry veľmi baví…

10. A načo sa tešíš ty?

Keď pošlem do sveta ďalší ročník. Keď mi budú moje deťuše referovať ako sa im darí..keď ma prídu navštíviť..keď mi prídu ukázať svoje deti….keď budú vedieť prechádzať životom hrdo a slobodne…keď budú v sebe milovať divadlo.