Narodila sa 7. Januára 1912 v Budapešti a vyrastala do roku 1922 v Martine v rodine významných slovenských evanjelických intelektuálov. Jej starým otcom bol Viliam Paulínyi-TÓTH, strýko Ján HRUŠOVSKÝ bol spisovateľ, krstná mama bola nevestou Eleny Maróthy-Šoltésovej známej z knihy Moje deti. Matka pani Hrušovskej bola rodená VIESTOVÁ a bola sestrou generála VIESTA, významnej osobnosti SNP a Ing. Ivana VIESTA, významného železničného odborníka. Otec bol bankovým úradníkom, človekom  rozhľadeným, mimoriadne vzdelaným, hlavne v oblasti hudby.

     Rodina sa presťahovala do Bratislavy, kde pani Hrušovská vychodila  meštianku a potom študovala na obchodnej škole. Súčasne študovala hru na klavíri na Konzervatóriu v Bratislave u prof. KAFENDOVEJ.

     Po skončení obchodnej akadémie nastúpila do pracovného pomeru v Tatra banke, z veľkého rešpektu voči otcovi sa venovala spevu len súkromne u Josefa Egema. Počas tohto trojročného obdobia absolvovala veľa koncertov po celom Slovensku s partnermi ako Dr. J. BLAHO, ZAVŘEL, A. FLŐGL. Tieto koncerty dirigoval prof. M. RUPPELDT.

     Po úspešnom recitále dostala štipendium do zahraničia – na konzervatórium vo Viedni kde študovala spev u profesorky Augusty GALL. Počas jedného roka naštudovala a stvárnila viacej operných postáv: Kráľovnú noci z Mozartovej opery Čarovná flauta, Gildu z Verdiho opery Rigoletto, Olympiu  a Antóniu z Offenbachovej opery Hoffmannove poviedky, fragmenty z opery Butterfly (Puccini), Lakmè (Delibes) a zároveň vystupovala koncertne.  Počas štúdia vo Viedni často hosťovala v opere  Slovenského národného divadla ako Olympia, Antónia, Gilda a Rosina. Na záver štúdia v roku 1936 vykonala štátnu skúšku a obdržala diplom.

     Slovenská tlač v roku 1936 o nej takto píše: „Operný súbor SND zahrá Offenbachovu operu Hoffmannove poviedky, v ktorej ako hosť vystři v úlohe Olympie a Antonie nadaná slovenská umelkyňa Anča Hrušovská, známa už našej verejnosti z koncertov a rádia. Toho času je jednou z najlepších žiačok viedenskej opernej školy a možno očakávať, že v krátkom čase budeme mať v nej speváčku dobrých kvalít.”„V úlohách Olympie a Antónie vystúpila A. Hrušovská, dobre nám známa už z vystúpení v rozhlase i na koncertnom pódiu. Operný debut nádejnej adeptky milo prekvapil istotou a ľahkosťou, s ktorými jej jasný, lahodný, do výšok hravo stúpajúci a pekne nosný soprán zmohol technicky vysoko náročný part Olympie; muzikálna pružnosť v úlohe  Antónie, k tomu i oduševnelý výraz v oboch postavách, nerozpačitosť hereckého prejavu – to všetko oprávňuje ku krásnym nádejám v ďalší vývoj nadanej debutantky.”

     Odborná kritika síce píše, že: „SND by malo dať  A. Hrušovskej viac príležitostí vystupovať”, napriek tomu prvé angažmán získala v Ústí nad Labem. Pravidelne spievala v Trenčianskych Tepliciach na hudobnom festivale a na základe jedného takého vystúpenia dostala ponuku do  nemeckého divadla v Ústí nad Labem, kde okrem iného spievala Konstanzu z Mozartovej opery Únos zo Serailu a Cudziu kňažnú  z opery Rusalka. Zároveň v tom čase  študovala súkromne spev v Prahe u českej koncertnej speváčky Ruženy HERLINGEROVEJ.

     Pravidelne hosťovala aj v tomto období v Bratislave v postave Rosini v Barbierovi zo Sevilly, Violette vo Verdiho Traviate a Gilde vo Verdiho Rigolettovi. Ak porovnáme nemecké a slovenské kritiky, vidíme v nich odlišnosti v pohľade na výkon speváčky. Zatiaľčo nemecká odborná kritika sa o nej vyjadruje v superlatívoch, slovenská kritika konštatuje snahu o pokrok. Žiaľ, ukazuje sa, že rozdielnosť názoru nevyplýva z väčších umeleckých nárokov na spevácku interpretáciu na Slovensku, ale z pravdy, že nik nie je doma prorokom. Akoby sa slovenskí kritici zdráhali uveriť vlastným ušiam:

     „Anča Hrušovská už niekoľko rokov účinkuje a stretáva sa vždy s úspechmi. Oproti minulej jej interpretácii Gildy v Rigolette bol terajší jej výkon technicky omnoho dokonalejší. Hlas jej spevnel a zdokonalil sa a hoci citovo bolo terajšie podanie ešte nie úplne presvedčivé a  vedené zatiaľ viac snahou o najlepšie a najpresnejšie technické vypracovanie, je už vopred isté, že pri ďalšej intenzívnej práci..., vyzreje jej umenie v krátkom čase aj po stránke citovej.” (1937) „Odtedy, ako sme sa podrobnejšie zapodievali s jej technikou, podarilo sa jej dostať dnes už celý hlasový rozsah, a nielen stredný register, na tvrdé podnebie, teda celkom vpred na pery, a aj takzv. koloratúrne výšky, ktoré spieva dnes už hlasovým (zrejme hlavovým, poznámka autorky) registrom, znejúcim vždy plne a nie stiesnene, čo je znakom úplného uvoľnenia hovoridiel.Prekáža  nám u nej jedine ešte tvorenie priširokého „e”, ktoré zneje trochu matnejšie, ako ostatné hlásky, a že vokál „a” uteká jej niekedy na mäkké podnebie.” Strelec, J. 1943.

     Nemecká kritika: „Táto graciózna, pekná mladá Slovenka je od prírody obdarená skvelými darmi. Má nesporne herecký talent a krásny ohybný, mladý a jasavý hlas. Anča Hrušovská zaspievala a zahrala hudobne a herecky ťažkú úlohy Traviaty priamo majstrovsky. Hrušovská nebude dlho účinkovať v Ústí nad Labem, lebo talenty jej rozmerov nie sú ani na svetových javiskách časté. V Karlových Varoch spávala mladá speváčka, ktorej meno bude mať v krátkom čase svetový chýr”.

     Pri hosťovaní v Karlových Varoch v úlohe Violetty ju kritika prirovnávala k Jarmile Novotnej. „Koloratúra Anny Hrušovskej čistotou a technikou vyhovuje každému nároku, škály sú plynulé, staccato precízne a výška skvelá. Popri tom má pekný a temperamentný zjav, čo sa k hravosti koloratúrneho spevu výborne hodí.” (Aussiger Tagblatt,1938) Hrušovská zaspievala ju (Rosinu) bravúrne a s brilantnou muzikálnosťou. Svojou roztomilou koketnosťou, šarmantným zjavom, skvelým hlasom zriedkavo vyrovnaným vo všetkých polohách, poskytuje Hrušovská podobný zážitok, ako Erna Sacková.” (Elbe-Zeitung,1938) Nordböhmische Tagblatt z roku 1938 vyzdvihuje Annu Hrušovskú vo všetkých predstaveniach Rossiniho Barbiera zo Sevilly.

     V sezóne 1938-1939 nastúpila Anna Hrušovská ako sólistka Volksoper vo Viedni, kde sa s vynoveným sólistickým ensamblom otvárala sezóna operou G. Donizettiho Dcéra pluku. Viedenská kritika zareagovala takto: „S radosťou konštatujeme, že sa podarilo v krátkom čase vytvoriť vo Viedni druhý operný ensambel zložený z mladých nádejných talentov, ktorý nielenže uspokojí rozmaznaný hudobný vkus Viedne, ale strháva svojim úprimným nadšením slúžiť veci. Medzi jednotlivými umelcami treba spomenúť hlavne Annu Hrušovskú, ktorá spievala skutočne ťažký part Dcéry pluku zo začiatku snáď trochu nesmelo, ale neskôr stále voľnejšie. Jej pekný, teplý a dobre vystavaný hlas sa zaskvel predovšetkým vo vysokých polohách a zaujala jej půvabná hra.“ „Anna Hrušovská ako predstaviteľka titulnej role ukázala krištáľovo jasný, pohyblivý soprán, který naplnil koloratúrne kaskády svojou svetlou žiarou bez toho, že by pri tom stratili výrazovú silu teplého citu.“  (Viedeň, 1938)

     Vo Viedni spievala Anna Hrušovská postavy Gildy Verdiho opery Rigoletto, Violettu vo Verdiho Traviatte, Máriu v Donizettiho opere Dcéra pluku, Kráľovnú noci v Mozartovej Čarovnej flaute. Navštevovala hodiny spevu u Kammersängerin Rosy Merker.Vo Viedni spievala dve sezóny do roku 1940.

     Na jej úspechy vo Viedni zareagovala aj slovenská odborná obec. Po hosťovaní viedenskej opery v Bratislave s Verdiho operou Rigoletto v roku 1939 napísali: S potešením zaznamenávame, že spontánny prejav priazne obecenstva predstaviteľke Gildy bol výkonom tejto zaslúžený, lebo Anna Hrušovská prekonala všetky predpoklady a svojim mnohofarebným hlasom a jemnou hrou uchvátila obecenstvo.” „Na jej  včerajšom výkone vidieť vzostup čistoty hlasu, istoty spevu a ďalší pokrok v hre. Boli sme hrdí, že naša slovenská speváčka šinie sa k vyšším métam a stáva sa speváčkou veľkého formátu.” (Národnie noviny,1939).

     Po dvojročnom angažmá v roku 1940 odišla Anna Hrušovská do Grazu, kde pôsobila až do skončenia 2. svetovej vojny. Ako sólistka opery dostala veľa  lákavých ponúk do všetkých veľkých opier Európy. Hosťovala často vo Viedni, Prahe, Berlíne, Hamburgu, Lipsku, Bratislave, nielen ako operná, ale aj koncertná speváčka: „Ak nejaká scéna (operná) príde s hosťom, už to hovorí o jeho kvalitách. Týmto hosťom bola Anna Hrušovská. Mladá umelkyňa sa osvedčila vynikajúco. Jej soprán zodpovedá vysokým nárokom partu, který obsahuje tak ľahkú ozdobnosť ako aj podmanivú silu kantilény“

     Počas vojnových rokov udržiavala kontakt so svojou rodinou v Bratislave, ale až po vojne sa dozvěděla o tragédii, ktorá postihla jej rodinu (smrť brata v SNP a mozgová porážka otca). Pod vplyvom týchto udalostí a na naliehanie matky sa rozhodla podpísať zmluvu s bratislavskou operou. Na základe sobáša s Rudolfom Prosencom, ktorý bol prvým hobojistom  vo viedenskej opere automaticky získala rakúske štátne občanstvo, mala možnosť  po vojne voľne cestovať, napriek tomu prerušila všetky kontakty s agentami zahraničných divadiel a spolu s manželom zostala v Bratislave. Pán Prosenc študoval hoboj na Hochschule für Musik vo Viedni a stal sa zakladajúcim členom  orchestra Slovenskej filharmónie v Bratislave, hral prvý hoboj, neskôr anglický roh a bol vynikajúcim muzikantom a  radcom svojej manželky.

    Anna Hrušovská bola prvou slovenskou koloratúrnou speváčkou, obdarenou mimoriadnou hudobnou inteligenciou rozvinutou v spolupráci s významnými dirigentami v zahraničí. S jej príchodom prišlo na javisko opery SND európske muzicírovanie, precízna artikulácia hudobného textu a prirodzené, vrúcne herectvo.

    V jej repertoári zvlášť vynikali postavy Verdiho Gildy a Violetty, ktoré spievala dlhé roky v mnohých režijných inscenáciach. V roku 1955 denník Sloboda píše: „Predstavenie malo prenikavý úspech najmä zásluhou predstaviteľky titulnej úlohy Anny Hrušovskej. Jej výkony po speváckej i hereckej stránke boli skvelé. Ukazuje sa – čo ostatne nie je nijakým tajomstvom – že v nej má Národné divadlo svoju najlepšiu, technicky i hlasove najvyspelejšiu koloratúrnu speváčku a je preto skoro nepochopiteľné, prečo sa jej dáva tak málo príležitostí k uplatňovaniu a prejavovaniu svojho umenia.” „Milým prekvapením bol výkon A. Hrušovskej v úlohe Gildy. Ukázal, že táto umelkyňa ešte nepovedala svoje posledné slovo, ba naopak, využívajúc dlhoročné skúsenosti vie s istotou a jemnosťou rozohrať každú scénu, pričom precítenosť hlasového podania je dôkazom aktívneho vnútorného prežívania úlohy na javisku, s čím sa u našich operných umelcov zriedkavo stretávame.” (1956)

     Mimoriadny význam v umeleckej praxi Anny Hrušovskej mal jej vrúcny vzťah k interpretácii hudby W. A. Mozarta. Nachádzala v jeho hudbe všetky výrazové možnosti pre plnokrvné muzicírovanie. Nuansy Mozartovej hudby bývajú často nezvládnuteľným problémom pre mnohých interprétov a preto ho do svojho repertoáru nezaraďujú. Netýka sa to rozhodne Anny Hrušovskej ako interprétky, ktorá s obrubou zaraďovala mozartove skladby do koncertných programov a zároveň bola vynikajúca mozartovská operná interprétka vďaka svojej hlasovej technike, ktorá jej umožnila zvládnuť aj najnáročnejšie party: „Jediná A. Hrušovská vedela po všetkých stránkach vyhovieť vysokým nárokom mozartovskej interpretácie, lebo má ľahký, technicky výborne zvládnutý orgán, ako aj schopnosť vcítiť sa do ducha Mozartovej hudby. Na výkone Hrušovskej najlepšie bolo badať, že Mozart je veľkou školou speváckeho umenia, techniky i štýlu.” (kritika na koncert venovaný 200. výročiu narodenia W.A.Mozarta,1956) „Najčistejší spevácky výkon mozartovského razenia podala A. Hrušovská v úlohe Zerliny. Ľahučké akoby nadýchnuté recitatívy, široký melodický oblúk akoby pod jedným dychom vyspievaných árií, krehký zvuk jej hlasu – to všetko spolu so sympatickým stvárnením roly prispelo k celkovej úrovni tohto predstavenia.” (Terrayová: K uvedeniu Mozartovho Dona Juana, Slovenské divadlo, roč.4.,1956)

     Od roku 1956 začala Anna Hrušovská svoju pedagogickú činnosť na VŠMU v Bratislave, kde pôsobila popri sólostickej praxi aj ako externý pedagóg do roku 1979. Vychovala 24 absolventov, z nich mnohí sa uplatnili ako sólisti opery, alebo ako vynikajúci pokračovatelia jej metodiky: Milica ZVAROVÁ, Vlasta HUDECOVÁ, Soňa SMUTNÁ, Zlatica LIVOROVÁ, Mária SKYVOVÁ, Lucia POPPOVÁ, Eva BLAHOVÁ, Darina MARKOVIČOVÁ, Magdaléna HAJÓSSIOVÁ, Ľudmila MACHATSOVÁ, Anna ČERVINKOVÁ, Alžbeta BUKOVECZKÁ, Ján ZEMKO, Peter OSWALD, Alžbeta MRÁZOVÁ, Mária TURŇOVÁ, Sidónia HALJAKOVÁ, Ján TÓTH, Dušan JARIABEK, Miroslava KRŠÁKOVÁ, Magdaléna AUEROVÁ, Dagmar BÍLKOVÁ, Marta KOVÁČOVÁ, Eva MALATINCOVÁ. Okrem absolventov VŠMU študovali súkromne u Anny Hrušovskej niektorí sólisti opery, ktorí si u nej zdokonaľovali hlasovú techniku. Významné miesto patrí Anne SVOBODOVEJ, sólistke opery SND, vynikajúcej mozartovskej speváčke, ktorá tento prívlastok získala iste aj vďaka spolupráci s Annou Hrušovskou. Z ďalších spomeňme: Ľjuba BARICOVÁ, Milča ŠTÚROVÁ, František LIVORA, Štefan HUDEC, František MALATINEC ai. Od roku 1965 učila Anna Hrušovská vo Viedni, kde pravideľne cestovala niekoľkokrát týždenne z Bratislavy. Jej žiakmi boli sólisti s opernou praxou: Julia MIGENES-JOHNSON, Graziella SCIUTTI, Peter O´BRIEN ai.

   Najúspešnejšia žiačka Anny Hrušovskej bola LUCIA POPP, trojnásobná držiteľka titulu Kammersängerin, Striebornej ruže, svetoznáma operná a koncertná speváčka. Z jej obrovského repertoáru bola najviac vyzdvihovaná ako mozartovská a straussovská speváčka. Bohatý umelecký život Lucie Poppovej bol akoby pokračovaním kariéry Anny Hrušovskej, ktorú pretrhli životné okolnosti. Umelecké recenzie oboch speváčok Anny Hrušovskej a Lucie Poppovej majú spoločné črty – úžasné technické ovládanie hlasu, muzikalita, brilantná interpretácia Mozarta, hlboký citový náboj vo výraze, prirodzené herectvo...

     Anna Hrušovská zomrela 4. februára 2006 v Bratislave vo veku 94 rokov, pochovaná je na citroríne v Slávičom údolí v Bratislave.

Anna Hrušovská v kruhu blízkych